Keď sa však lepšie pozrieme na udalosti po zmŕtvychvstaní Pána, zistíme, že Tomáš ani zďaleka nie je horší ako ostatní. Mária Magdaléna, ktorá prišla v nedeľné ráno k hrobu a našla ho prázdny, sadla si k hrobu a plakala. Bola skormútená, pretože si myslela, že Ježišovo telo niekto ukradol. A tak aj ju by sme pokojne mohli nazvať ako neveriacu Máriu Magdalénu. Uverila až vtedy, keď sa jej Ježiš osobne prihovoril a dotkla sa ho v záhrade. Táto, už teraz veriaca Mária, uteká k apoštolom a zvestuje im, že Ježiš žije. A aká je ich reakcia? No taká istá, ako Máriina i Tomášova. Neverili jej, mysleli si, že je pomätená, keď toto hovorí. A tak by sme nevriacim mohli nazvať celý zbor apoštolov. A nakoniec, Lukášovo evanjelium opisuje ešte iných dvoch učeníkov, ktorí tiež skormútení kráčajú do dediny Emauzy. A keď sa im cestou prihovorí cudzí muž, ktorý sa ich pýta, o čom sa zhovárajú, udivene naňho pozerajú, že nevie, čo sa v tomto kraji stalo v týchto dňoch. A týmto, pre nich cudzincom, bol sám Ježiš, ktorého takisto nespoznali, v ktorého neuverili, lebo mali zastreté oči.
Apoštoli z dnešného evanjelia sedia za zatvorenými dverami. Tieto zatvorené dvere vyjadrujú ich vnútorné rozpoloženie - sú smutní, sklamaní, lebo je zdanlivo všetkému koniec. Zároveň sa boja židov, čo s nimi teraz urobia, lebo Ježiša, ktorý by ich ochránil, už niet... Zatvorené dvere tak predstavujú istú bariéru, za ktorú sa apoštoli skryli, a to len kvôli tomu, že neuverili. Ale pre vzkrieseného Ježiša, víťaza nad hriechom a smrťou, zatvorené dvere nie sú prekážkou. On sa zjavuje medzi svojimi apoštolmi aj napriek tomu, že dvere boli zavreté. Nehľadajme za tým Ježišove nadprirodzené schopnosti, ako prešiel cez zavreté dvere s telom, ktorého sa mnohí po vzkriesení dotýkali - teda čosi, čo by sa vymykalo fyzikálnym zákonom (aj keď o Ježišovej moci konať zázraky nijako nepochybujeme). Evanjelista nám skôr chce povedať, že pre Ježiša nepredstavovali problém bariéry, ktoré si vytvorili sklamaní a smutní apoštoli.
A čo náš neveriaci Tomáš? Tak ako Mária Magdaléna sa ho dotkla v záhrade a nechcela ho pustiť, tak ako ostatní apoštoli videli Ježišove rany po ukrižovaní, aj on si žiadal dôkaz, aby uveril. Evanjelium nehovorí o tom, či nakoniec Tomáš vložil prsty do jeho rán a svoju ruku do jeho boku, ono to ani nie je podstatné. Ježiš dal totiž Tomášovi nielen rany a bok, ale dal mu seba samého.
Aj my dnes stojíme spolu s Máriou Magdalénou a apoštolmi na čele s Tomášom, pred otázkou viery a neviery, dôvery a nedôvery voči zmŕtvychvstalému Ježišovi. Ako často ja Pána Boha staviam do tej istej pozície, do akej ho postavil „neveriaci“ Tomáš, či všetci ostatní neveriaci z evanjelia. Ako často som z Boha sklamaný alebo sa naňho hnevám, pretože neurobil toto či tamto, neuzdravil môjho blízkeho alebo ho nezachránil od smrti. Alebo koľkokrát Bohu ani neverím, lebo nezachránil moje rozpadávajúce sa manželstvo či deti, ktoré idú bludnou cestou. A ako často sa bojím výsmechu okolia, že aj napriek tomu, že som veriaci, akoby by Boh v mojom živote nekonal? Je azda tomu všetkému na vine Boh, ktorého zvlášť v dnešnú nedeľu oslavujeme ako milosrdného? A či to nie je naopak? Že Boh svoje milosrdenstvo zjavuje aj po dvoch tisícročiach v r. 1931 skromnej utiahnutej mladej rehoľníčke, sr. Faustíne Kowalskej, práve preto, že mnohí ľudia na svete žijú za zatvorenými dverami? Že majú vystavané barikády, za ktoré nechcú pustiť ani Pána Boha, a ktoré spôsobujú ich a častokrát aj našu nevieru? Neveriaca Magdaléna, neveriaci Tomáš, nevriaci... každý si tam môžeme doplniť to svoje meno... Mnohokrát na tom nie sme o nič lepšie ako ten neveriaci Tomáš.
Evanjeliové rozprávanie nie je niečím, čo sa nás netýka, čo bolo veľmi dávno. Práve naopak. Ono sa až veľmi reálne dotýka našich životov. Chcem povzbudiť seba i vás, aby sme v dnešnú nedeľu milosrdenstva nanovo prijali Ježišovo posolstvo lásky, ktorá chce uzdraviť aj našu osobnú nevieru tým, že prekonáva zavreté dvere nášho srdca. Prijmime jeho posolstvo milosrdenstva a snažme sa, aby aj to naše srdce bolo milé k druhým ľuďom. Lebo len vtedy, ak sami budeme milosrdní, dosiahneme pravú vieru a milosrdenstvo.
kaplán Lukáš